Ľudia majú v živote rôzne dlhodobé či krátkodobé ciele. Chcú mať rodinu, prácu, ktorá ich bude baviť, viac peňazí, pohodlné bývanie, auto, slobodu cestovať či žiť podľa seba. Keby sme ktorýkoľvek z tých cieľov skúmali hlbšie, prišli by sme na to, že v jeho centre je vždy tá istá túžba. Cítiť sa dobre. Niekto to nazýva šťastím. Aj preto môžeme často počuť názor, že ultimátnym cieľom života je šťastie. Ako sa však hovorí, šťastie býva vrtkavé. Pocit šťastia je charakteristický neprítomnosťou utrpenia a prítomnosťou eufórie. Udržať si však tento pocit non-stop a dlhodobo je prakticky nemožné. Nikto sa totiž vo svojom živote nedokáže vyhnúť utrpeniu. Skôr či neskôr každý z nás zažije v živote sklamanie, niečo smutné či bolestivé. Ak bude naším cieľom prežívať šťastie, môže sa stať, že tieto chvíle budú pre nás veľmi náročné až neznesiteľné.
Preto sa pri sebarozvoji viac ako na pocit šťastia zameriavam na pocit pokoja. Vnútorný pocit pokoja a neochvejnej dôvery v seba. Dôvery, že zvládnem všetko, čo mi život postaví do cesty.
Sú ľudia, ktorí sa takéhoto zámeru boja. Slová ako vnútorný pokoj v nich totiž vyvolávajú predstavu človeka, ktorý je otrasne nudný. Nikdy sa nad ničím nerozčúli, z ničoho nie je nadšený, proste sa len vznáša na vláčnom obláčiku pohody a nadhľadu. Táto predstava je nielen nudná, ale aj ťažko dosiahnuteľná. Tak to však vôbec nemusí byť! Vnútorný pokoj neznamená prítomnosť nudy, ale neprítomnosť prehnaných obáv.
Keď máme vnútorný pokoj, vieme prežívať smútok aj hnev, nadšenie aj eufóriu. Rozdiel oproti tomu, keď nám tento pokoj chýba, je, že sme vždy len tu a teraz. Reagujeme LEN na to, čo sa deje v aktuálnom okamihu, a netvoríme si v hlave vnútorný monológ, ktorý tieto situácie zhoršuje. Každá naša skúsenosť má totiž dve roviny.
- To, čo sa deje
- To, čo si my o tom v mysli hovoríme a ako sa s tým cítime
Naše utrpenie si často zhoršujeme práve v tom druhom bode. Začneme si hovoriť, že bude trvať navždy, pýtať sa, prečo sa to deje práve mne (poznámka: Nedeje sa to len tebe, je takmer 100% istota, že táto istá vec sa stala či deje ďalším tisíckam a možno aj miliónom ľudí), alebo si začneme v hlave tvoriť katastrofické scenáre o tom, ako to celé môže dopadnúť. Ako rada hovorím: “Najčastejšie si robíme starosti s vecami, ktoré sa nikdy nestanú.”
Naša myseľ nám však dokáže kaziť aj tie príjemné zážitky. Namiesto toho, aby sme ich prežili naplno, si začneme v duchu hovoriť “Bodaj by toto nikdy neskončilo.” “Keby tu tak bol so mnou môj drahý.” “Prečo nemôže byť život takýto stále.” “Toto musím dať na Instagram. Som zvedavá, koľko budem mať lajkov.” Tieto reakcie sú výsledkom našich nevedomých vzorcov, ktoré sa vytvorili v minulosti na základe našich skúseností so svetom a ľuďmi v ňom a na základe nášho prežívania týchto faktorov.
Pokoj pre mňa znamená, že tento vnútorný monológ je buď neprítomný, alebo prospešný. Ak sa nám deje niečo bolestivé, tak túto bolesť nepotláčame. Naopak, prijmeme ju takú, aká je. Priznáme bolesti jej váhu, necháme ju prejsť naším telom a keď bude jej čas, tak odznie alebo oslabne. Strach je tiež v istých situáciách veľmi relevantný. Keď je napríklad ohrozené naše zdravie či život. Preto ho určite nechceme potláčať. Keď však ohrozujúca situácia odoznie, chceme sa opäť vrátiť do stavu pokoja. A ako som napísala vyššie, stav vnútorného pokoja vnímam ako stav, kedy nemám obavy. A prečo ich nemám? Je to preto, že mám vo svojom vnútri neochvejné presvedčenie, že všetko zvládnem. Akúkoľvek bolesť či situáciu v živote zvládnem, lebo som odolná. Možno niekedy poprosím o pomoc, možno tá bolesť bude trvať dlhšie, ako si spoločnosť myslí, že by mala, ale ja viem, že to dám.
Môj pohľad na to, čo je ultimátny zámer v živote, sa mi mení a formuje, ako vekom, skúsenosťami, tak aj rozhovormi s ľuďmi či štúdiom rôznych smerov (mindfulness, hypnoterapia, koučing, transakčná analýza). Aktuálne som “pristála” na tomto pocite vnútorného pokoja, ktorý je charakteristický:
- Prežívaním LEN toho, čo sa deje Tu a Teraz (okolo mňa a v mojom vnútri)
- Prijatím seba samej (všetkých stránok, ako tých, ktoré sa mi páčia, tak aj tých, ktoré sa mi nepáčia)
- Neprítomnosťou prehnaných obáv
- Prítomnosťou hlbokého presvedčenia, že mám vnútorné (v prípade potreby aj vonkajšie) zdroje na zvládnutie akejkoľvek situácie
Ani zďaleka tam zatiaľ nie som a nie som si istá, či niekedy budem. A nie som si ani istá, či vlastne chcem byť. Cesta je cieľ a mňa zatiaľ veľmi baví.
Ako to máš ty?
